Editorial: Čo teraz? A čo potom?

Autor: Viliam Ostatník

Všetci myslíme na aktuálnu situáciu. Je mimoriadne vážna. Keď píšem tieto riadky, rusko-ukrajinská vojna si vzala život stoviek, možno až tisícov ľudí, ukrajinské vojenské námorníctvo a protivzdušná obrana prakticky už neexistujú, a tvrdý boj je na spadnutie o letiská Sikorsky a Boryspil pri Kyjeve, ktoré definitívne otvoria cestu k dobytiu hlavného mesta - ktoré už je aj čiastočne bombardované. Očakáva sa výsadková operácia aj letecký transport jednotiek. Ruský prezident vznáša absurdné podmienky pre uzavretie mieru, konkrétne úplné odzbrojenie Ukrajiny aj záruka naveky sa zriecť členstva v NATO, Ukrajina však pravdepodobne už zvažuje, na ktoré z nich možno pristúpiť a za akých iných podmienok.

Tí, ktorí sa venujeme téme medzinárodnej a bezpečnostnej situácie profesionálne, sledujeme vývoj doslova z minúty na minútu. Snažím sa ale nezabúdať ani na komplexnosť celej veci: zmeny, kontinuitu aj možné konzekvencie. Skúsme sa spoločne zamyslieť práve nad tým posledným. Inými slovami: čo môže byť potom, ako utíchne hlavná baráž?

Pôvodne som zamýšľal analytickejší, štruktúrovanejší a obsiahlejší blog, no kvôli časovým obmedzeniam sa mi nateraz podarilo napísať editoriál, v ktorom zdôrazním - aj normatívne - pár pre mňa dôležitých bodov.

1. Integrácia v rámci EÚ

Doména obrany a bezpečnosti naberie v EÚ ešte silnejšiu dynamiku. Ďalšie kroky musia byť konkrétne a efektívne.

Otázkou bude, čo s konceptom "strategickej autonómie", resp. s akou obsahovou náplňou a s akou intenzitou ho budú odteraz presadzovať jednotliví aktéri - členské štáty a inštitúcie EÚ. 

Keďže projekty PESCO nie sú zďaleka dokončené, bude pravdepodobne rásť tlak na čo najrýchlejší nákup techniky a technológie (pravdepodobne z USA, ako to ilustruje Poľsko). Ale je tiež možné, že sa PESCO, EDA, EDF, EPF ako nástroje EÚ posilnia, dostanú vyššiu politickú podporu a prioritu[1]. Musia však fungovať v úzkej koordinácii s NATO a USA, poťažmo aj s formátmi Quad, 5Eyes a AUKUS v Pacifiku. Toto budú na najbližšie roky, možno desaťročia piliere takého medzinárodného poriadku, ktorý je najlepší aj pre nás.

Verím, že to posilní schopnosť strategického myslenia v EÚ, naučíme sa delikátnej schopnosti rozlišovania, pochopíme dôležitosť Indie a prispejeme ku konsolidácií partnerov - najmä takých, ktorým dôverujeme a s ktorými sa zhodneme na základných princípoch, pravidlách a normách, a iných takých, ktorých jednoducho potrebujeme na svojej strane (okrem Indie samozrejme USA, Japonsko, Austrália, Južná Kórea, Turecko, UAE, Saudská Arábia, Vietnam, Argentína, Kanada a ďalšie). 

Doma sa treba politicky dohodnúť na ďalšej efektívnej integrácii a najmä na "deľbe práce", čo sa týka výskumu, vývoja, výroby, nákupu a operability obrannej techniky. Musíme čo najskôr zaplniť diery v spôsobilostiach a schopnostiach viesť efektívne obranné a odstrašujúce operácie zamerané na veľmocenský boj, nie (len) na anti-teroristické expedičné špeciálne operácie, ako tomu bolo posledných 20 rokov.

2. Sekundárne sankcie a dočasné rozdelenie do blokov

EÚ by mala vážne zvážiť, či neprijať európsku verziu amerického zákona CAATSA, ktorá umožní sekundárne sankcionovať aj tie entity, ktoré umožňujú primárne sankcionovaným entitám mitigovať účinky sankcií. Presnejšie, sekundárne sankcie na Čínu priamo linkované na ruské vojnové či inak disrupčné aktivity by boli určite efektívnejšie, než len primárne sankcie na Rusko. Je to však rubikon, za ktorým stojí dočasné zníženie prosperity, istá zmena životného štýlu a priorít, ako aj nevyhnutnosť plnej orientácie štátov EÚ na USA a iných potenciálnych partnerov namiesto Ruska a Číny, ako z hľadiska ekonomiky (zvlášť energetiky), tak aj bezpečnosti. Sme pripravení na takéto strategické rozhodnutie? Alebo chceme ďalej riskovať exponovanosť voči Číne a Rusku? 

K spomínanému kroku je v prvom rade potrebná jednotná politická vôľa Západu/EÚ, ktorá nateraz vyzerá byť pomerne stabilná, ale sa môže časom naštrbiť - ruské vedenie pravdepodobne stavia podstatnú časť svojej stratégie aj na tom, že práve čas ukáže nejednotnosť štátov EÚ a NATO, ich vnútorné problémy, tenzie, polarizáciu a teda aj paralýzu. 

3. Nebrániť väčšej závislosti Moskve na Pekingu

Druhou podstatnou premennou v ruskej stratégii je však práve postoj Pekingu, ktorého tichá podpora a vízia ďalšej spolupráce - možno budem až príliš odvážny - umožnila aktuálnu ruskú avantúru na Ukrajine. Verejne som sa zamýšľal už pred nejakou dobou nad stratégiou vrazenia klinu medzi Čínu a Rusko tak, ako to v roku 1972 spravili Kissinger s Nixonom, akurát v opačnom garde. Pokladal som to za zaujímavú úvahu a možnú úspešnú stratégiu pre Západ, ktorému inak hrozí pragmatické spojenectvo týchto dvoch síl, ktoré budú v princípe v antagonizme voči Západu. 

2022 však (už) nie je 1972, preto som sa pri odhadoch realistických možností takéhoto vývoja pravdepodobne mýlil. Čína už nie je slabá krajina túžiaca po zásadných reformách, väčšej integrácií a spolupráci, ako tomu bolo vtedy, a Rusko už nie je Sovietsky zväz, ktorý vtedy prudko doháňal či miestami predháňal USA v nukleárnych závodoch a navyše s Čínou viedol ostré spory (viď napr. konflikt na rieke Ussuri v r. 1969). Na oko to teda vyzerá tak, že si Moskva s Pekingom rozumie a voči Západu môžu byť v presile. 

Ale dokedy? Toto pragmatické partnerstvo bude myslím fungovať bez väčších problémov dovtedy, dokým sa A) jeden z partnerov nedostane do príliš podriadeného a závislého postavenia voči druhému (Rusko voči Číne), a/alebo B) dokým cena za partnerstvo a podporu nebude privysoká (pre Peking, viď bod 2.).

Kontraintuitívne by som teda navrhoval stratégiu tichej podpory zbližovania Moskvy a Pekingu, zároveň s prípravou na ich vzájomné napätie a stret. Je to riskantná stratégia, ktorá z krátkodobého hľadiska prinesie väčšiu kooperáciu Číny s Ruskom v oblasti ekonomiky, energetiky, technológii a vývoja, najmä v citlivej oblasti konvenčného, nekonvenčného aj kozmického vojenstva. Ale ak Západ dokáže obstáť, už z krátkodobého hľadiska je tu možnosť stagnácie a rusko-čínskych tenzií. Si Ťin Pching totiž nie je Vladimír Putin, a Čína nemá totožné záujmy (pozrime sa len na svetový obchod).

Treba si ale naliať "pohár čistého": v roku 2022 sme už definitívne v ostrom spore o medzinárodné usporiadanie a bezpečnostnú architektúru. Proti sebe stoja liberálny poriadok a neorealizmus. Ako som písal už pred pár rokmi, čakajú nás časy, kedy bude našim primárnym cieľom vnútorná konsolidácia a sila, nie zahraničnopolitický avanturizmus či experimenty. Sme v defenzíve, a tak sa treba správať.

4. Čaká nás militarizácia aj proliferácia jadrových zbraní

Jedným z dopadov súčasnej krízy môže byť militarizácia a tzv. sekuritizácia (ang. securitization) a následná proliferácia nie len konvečných či nekonvenčných zbraní a zbraňových systémov, ale aj jadrových zbraní, na čo sa treba pripraviť. Ovplyvní to politiku aj diplomaciu, napríklad jednania s KĽDR či Iránom. 

Nesmie sa však stať, že vytvorením bipolárneho sveta, v ktorom bude zároveň niekoľko centier moci, a militarizáciou nastúpime na cestu nevyhnutnej ničivej konfrontácie. Z pozície konsolidovanej sily musíme diplomaciou opäť nájsť cestu k uzatvoreniu nových dohôd, najmä INF 2.0, Open Skies 2.0, New Start 2.0, prípadne aj Helsinki 2.0. Zakomponujeme tam všetkých (staro)nových dôležitých hráčov, nové domény i technológie. Ale potrvá to, a dovtedy bude napätie.

5. Politika zmeny režimov v zahraničí verzus konsolidácia a prispôsobenie sa trendom

Je otázne, čo s našou stratégiou zmeny iných režimov a všeobecným angažovaním sa na rôznych miestach planéty. Zatiaľ to prinieslo viac škody, ako užitku, ale náš vplyv v tejto oblasti môže byť stredno- a dlhodobý. 

Treba sa pozrieť na spôsob využívania neštátnych nástrojov, akými sú napríklad súkromné vojenské spoločnosti - preskúmať ich fungovanie a možnosti normalizácie tejto oblasti bezpečnosti. S jasnými pravidlami, normami a zodpovednosťou by sa možno dali takého nástroje použiť napríklad v rámci stratégie vo vzťahu k vybraným krajinám na africkom kontinente, prípadne na Blízkom východe. 

Treba tiež podporiť Rusov, ktorí protestujú proti súčasnej vojnovej politike svojho politicko-vojenského vedenia. V Číne to je zložitejšie. No zároveň si treba uvedomovať možné dôsledky aj limitácie tejto politiky, čo je niečo, na čo tiež dlhodobo upozorňujem. 

Čo by zmena režimov v Moskve či Pekingu reálne znamenala? Kto by sa chopil moci, keby vzniklo nejaké mocenské vákuum či nestabilita? Naša túžba meniť celý svet a všetkých aktérov na predvídateľné, stabilné spoločenstvo jednotných noriem a pravidiel je zdá sa naivná a nebezpečná v tom zmysle, že nezabraňuje tvrdým vojenským operáciám a ďalšej destabilizácii. Treba sa preto zamerať viac na seba, obranu svojich hodnôt, princípov a spôsobov fungovania, a prestať čakať na stabilizáciu pomerov a návrat predvídateľnosti. Treba sa adaptovať a chrániť. Prispôsobiť sa volatilite, neistote a neregulárnosti (čo je neobvyklosť, vzhľadom na moderné dejiny štátu a vojny), ktoré nás čakajú najblišie desaťročie a ktoré som začiatkom roka 2022 zhrnul nasledovne:

- fragmentovanosť (medzinárodného systému, štátnej suverenity, ale aj domáceho politického zriadenia);

- prekrývanie sa autorít, identít, aliancií (vo vnútri štátov aj v medzinárodnom prostredí);

- multicentrickosť a multipolarita (medzinárodného systému);

- multidoménovosť, hybridnosť a "hyperskosť" (v oblasti vojenských a obranných technológii a spôsobov boja);

- dôležitosť "umožňovateľov", inštitúcií, infraštruktúry a logistiky (v kontraste s konvenčnými, ťažkými zbraňami, porastie dôležitosť techniky a technológie umožňujúcej operovanie týchto jednotiek; porstie dôležitosť ochrany civilno-vojenskej infraštruktúry, ktorá sa musí pripraviť na ďalšie krízy, najmä ak ich bude viac naraz a rôzneho druhu; porastie dôležitosť funkčných inštitúcií);

- paralelizmus (viacero simultánnych kríz a konfliktov v rôznych oblastiach a regiónoch);

- europeanizácia (prehlbovanie európskej integrácie, v prvom rade neformálne, ale potenciálne aj formálne); a

- neostredkovekosť (rastúci vplyv neštátnych aktérov, simultánna integrácia a dezintegrácia štátov a štátnych celkov či súštátí, progredujúca globálna technologická unifikácia).

K týmto trendom pridám ešte trend paralelného veľmocenského sporu s lokálnymi špecializovanými operáciami. Rusko nám ukazuje (neprekvapivo), že bezpečnosť nie je len o špecializovaných, expedičných protiteroristických operáciách, ako si najmä štáty EÚ mysleli, ale aj o komplexnej obrane štát-štát za využívania moderných (aj neštátnych) nástrojov. Tomuto sa musíme prispôsobiť. Stále mať za cieľ udržanie a posilnenie liberálneho medzinárodného poriadku na Západe, ale už zase v zmenenom medzinárodnom prostredí. Musíme sa vedieť prispôsobiť novej realite.

6. Jednota, konsolidácia, politická vôľa a líderstvo, odhodlanosť

Západu v novej situácií a prostredí pomôže jedine čo najväčšia možná jednotnosť, rozhodnosť a pružnosť v rozhodovaní. Ak sa ďalej posilní fragmentácia a segmentácia či už na osi Západ-Východ EÚ, alebo Sever-Juh EÚ, alebo na osi EÚ-USA či EÚ-NATO v ktorejkoľvek zo zásadných oblastí (ekonomika, obrana, základné pravidlá, rámce a normy), všetky členské štáty oslabia voči svojim rivalom. Nehovoriac o tom, že v takej situácií by sa ešte zvýšila periferizácia Slovenska, ktorá už aj tak hrozí.

Otáznik v tomto prípade visí napríklad nad Maďarskom a jeho zahraničnou politikou, ale aj nad tým, či sa posunie verejná mienka (a následne politika) v Berlíne či Paríži smerom k väčšej jednote aj v tak citlivých otázkach, ako je obrana a bezpečnosť. 

Čaká nás obdobie militarizácie, napätia a neistoty, ako už som spomínal. Ako to zahýbe s ďalšími štátmi, ktoré síce sú členmi EÚ a/alebo NATO, ako Maďarsko či Turecko, ale majú vo svojej politike zakomponovaný silný prvok iredenty a revizionizmu?

Na záver, súčasnú tragickú situáciu možno brať ako záťažový test nášho systému[2]. Po všetkých tých krízach, ktorými si prechádza EÚ posledných 30 rokov, je toto seminálny moment. Aj preto je kľúčové porozumieť procesom tvorby politík a robenia rozhodnutí, ako aj inštitúciám, organizáciám a osobnostiam, ktoré tieto politiky tvoria a robia dané rozhodnutia.

---

[1] Pričom najvyššiu prioritu by mali dostať tie projekty, ktoré adresujú najcitlivejšie nedostatky - súc poučený vývojom rusko-ukrajinskej vojny, ktorá práve prebieha, mali by sme sa zamerať najmä na oblasti hybridného a elektronického boja, prepravných a logistických kapacít, vojenskej mobility, kybernetickej ochrany a komplexnej protivzdušnej obrany.

[2] Toto je, samozrejme, štrukturálny a analytický pohľad. Nijak nezmenšuje či neignoruje napríklad potrebu konkrétnej pomoci ľuďom postihnutým vojnou.

titulný obr.: SITA/AP PHOTO/EVGENIY MALOLETKA