Svet v roku 2022

Nasledujúci text nemá ambíciu byť podrobnou, vyčerpávajúcou odbornou analýzou, ani chirurgicky presnou prognózou či predikciou. Má byť skôr úvahou a náčrtom trendov, fenoménov a toho najdôležitejšieho, čo sa podľa mňa oplatí sledovať v novom roku 2022. Je blogom, ktorého cieľom má byť prispieť do mozaiky lepšieho porozumenia a uchopenia reality vôkol nás a zapojiť sa do diskusie.

"Multi", "hyper" či "neo"

Svet, lepšie povedané medzinárodné prostredie, bude v roku 2022 charakterizovať niekoľko konceptov začínajúcich sa najmä predponou "multi" alebo "neo".

Multicentrizmus a multipolarita

Prvým takým konceptom charakterizujúcim prostredie a politiku je multicentrizmus. Už zopár rokov je možné pozorovať prechod od spôsobu fungovania štátov a medzinárodných inštitúcií počas približne dvoch dekád po rozpade ZSSR k spôsobu viac konfrontačnému, kde sa kreslia staronové deliace čiary, do popredia sa opäť dostáva (hrubá) sila, obrana a bezpečnosť, ako aj základné hodnoty a princípy, na ktorých medzinárodný poriadok po Studenej vojne stojí.

Vo svete vznikajú či sa obnovujú viaceré centrá moci, ktoré si navzájom v niečom konkurujú, v niečom spolu spolupracujú, no každé z nich pôsobí ako istý gravitačný bod, okolo ktorého "obiehajú" menšie štáty, resp. ktoré ovplyvňujú svoje okolie najviac spomedzi štátov a aktérov v danom regióne. Len jeden štát si naďalej zachováva skutočne globálny vplyv, menovite USA, avšak Čína a svojim spôsobom aj EÚ a Rusko si v istých oblastiach takýto globálny vplyv taktiež udržiavajú, resp. budujú či posilňujú.

Multipolarita, dôsledok multicentrizmu, je ďalším konceptom, ktorý nám pomôže chápať udalosti roku 2022 na medzinárodnej scéne. Inými slovami, je to prizma, cez ktorú sa môžeme pozerať na vývoj udalostí. Tak napríklad na súčasné napätie medzi Ruskom a EÚ/USA v súvislosti s Ukrajinou, poťažmo Gruzínskom. 

Pár slov k tomuto dôležitému vývoju.

Akutálna tenzia medzi Washingtonom/EÚ a Moskvou najmä v súvislosti s Ukrajinou sa dá chápať ako spor medzi liberálnym medzinárodným poriadkom a tým realistickým. 

V prvom prípade niet miesta pre sféry vplyvu, tvrdé otázky bezpečnosti, akýkoľvek nátlak či rozhodovanie silou. Je to poriadok, v ktorom sú jasne nakreslené štátne hranice na mape sveta, v ktorom funguje Kantov "trojuholník" globálneho slobodného obchodu, dodržiavania ľudských práv (aj - a obzvlášť - menšín) a fungujúcich medzinárodných a medzištátnych noriem, pravidiel, dohôd a práva.

V tom druhom svete hrajú prím prežitie, bezpečnostné záruky, sila, sféry vplyvu a vyrovnávanie síl. Najdôležitejšie miesto tu nehrajú medzinárodné inštitúcie a normy, ale suverénny štát (ktorý, pravda, využíva aj ne-štátne inštitúcie, organizácie a všeobecne nástroje, avšak vždy len vo svoj prospech; napríklad súkromné vojenské spoločnosti).

V tejto súvislosti môžno tiež hovoriť o ochote položiť život za konkrétny medzinárodný poriadok, čo je otázka, ktorej dôležitosť bude v roku 2022 a neskôr - domnievam sa - len rásť. Práve o to - v naozaj vyhrotenej situácii, ktorej by sme sa, samozrejme, mali snažiť predísť - totižto na konci dňa pôjde. Kto a do akej miery je ochotný trpieť či dokonca riskovať svoje bezpečie a život za ten či onen medzinárodný poriadok? Realizmus má tú "výhodu", že národ a štát, presnejšie nacionalizmus či patriotizmus, zdá sa naďalej ostávajú najúčinnejšími mobilizačnými faktormi, prinajmenšom v porovnaní s pomerne abstraktnými myšlienkami ľudských práv, obzvlášť ak nejde o ich obranu doma, ale niekde inde, resp. o obranu celého poriadku.

Putinova vízia sveta nie je liberálna, a ani sa tým nijak netají. Jeho svet je svetom štátov, štátnych záujmov, sily, vyjednávania a sfér vplyvu. Je zjavné, že takto vníma aj tie krajiny, ktoré spomínanými konceptmi opovrhujú - dalo by sa azda tvrdiť, že preto "ostáva pokojný" aj napriek tomu, akej kontroverznosti jeho osoba a režim čelí v Západnom svete. Keď ste presvedčený o tom, ako svet funguje - totiž podľa "starých pravidiel" sily, vplyvu a veľmocenského vyjednávania - o svojom protivníkovi, ktorý "sa hrá", že svetom hýbe niečo iné, si môžete myslieť akurát tak to, že je pokrytec.

Takže: dá sa spor o Ukrajinu (či Taiwan, ktorý spomínam neskôr) chápať ako spor medzi dvoma víziami medzinárodného poriadku? Je možné tak vnímať všeobecne spor medzi Západom a Ne-Západmi, menovite Ruskom a Čínou?

Domnievam sa, že áno. Vybrať si možno buď to, alebo ono.

Na koniec dodajme, že multicentrizmus a multipolarita sú skôr dejinnou normou ako niečím atypickým. Do pozornosti dávam aj svoj blog s názvom "Potrebuje liberalizmus nepriateľa?", v ktorom argumentujem v prospech tvrdenia, že liberálny medzinárodný poriadok je v podstate funkčný len v rámci Západného civilizačného okruhu.

Multidoménový konflikt a hypervojna

Ďalším do radu je koncept multidoménového spôsobu súperenia, konfliktu či priamo otvoreného boja. Niektorí autori pomenúvajú takýto multidoménový konflikt budúcnosti hypervojnou. 

Multidoménovosťou sa myslia viaceré (nové, moderné) oblasti (domény), ktorým sa prisudzuje obranno-bezpečnostná, resp. vojenská povaha a dôležitosť. Kľúčovými novými, modernými doménami bezpečnosti sú: elektronická (resp. elektromagnetická; po anglicky electronic warfare), kybernetická (internet a siete) a vesmírna. K tomu by sme mohli voľne pripojiť ešte dve oblasti: oblasť spoločenskej kohézie, ktorá je jedným z hlavných determinantov vnútroštátneho poriadku, bezpečnosti, stability i rozvoja, vo všeobecnosti azda aj samotného prežitia daného spoločenstva; oblasť sporov o prírodné zdroje a energiu, ktorá úzko súvisí s bezpečnostným rozmerom klimatických zmien; a oblasť logistickej a infraštruktúrnej pripravenosti a odolnosti, pod ktorú spadá všetko od funkčného zdravotníctva, funkčných štátnych inštitúcií, cez vybudované a funkčné diaľnice či železnice, až po konvenčné vojenské "uspôsobovatele" (ang. enablers), bez ktorých nie je možné brániť ľudí (životy), myšlienky (štát, civilizáciu) ani fyzický priestor (hranice) [1].

Charakteristickou črtou modernej obrany a vojny je teda multidoménovosť, prípadne toľko spomínaná hybridnosť, nakoľko schopnosť obrany a vedenia boja už dávnejšie - a v roku 2022 už prakticky vôbec - neznamená len schopnosť viesť konvenčnú vojnu a udržiavať konvenčné vojenské sily.

Týka sa to samozrejme aj Slovenska. Ľudskú (individuálnu) bezpečnosť ako aj tú spoločenskú či národnú nebude možné udržať bez schopnosti tlmiť sociálnu polarizáciu a chrániť obyvateľstvo, inštitúcie i infraštruktúru pred hybridnými útokmi zvonka vo vyššie spomenutých bezpečnostných doménach.

Snaha zodpovedať otázku ako tlmiť vnútropolitické či medzinárodnopolitické konflikty či ako zabezpečovať lepšie schopnosti v spomenutých doménach, je na samostatný článok.

Čo sa týka pojmu "hypervojna" (pozri napr. Allen et al, 2021), pod ním rozumieme víziu takého možného konfliktu budúcnosti, ktorý bude obsahovať útoky a využívanie technológií naprieč všetkými spomenutými doménami/oblasťami.

Výzvou roku 2022 je teda nebyť anachronický a nežiť v domnelých predstavách minulosti o ľudskej a národnej bezpečnosti, ale sa sústrediť na to, čo nás môže čakať. Mali by sme tak robiť v duchu latinského "si vis pacem, para bellum", no zároveň dbať na to, aby sa nám toto príslovie nestalo samo-plniacim proroctvom.

Neostredovek

O tom, že sa medzinárodný systém, resp. fungovanie štátov a inštitúcií posúva od klasického vestfálskeho usporiadania, ktorého uholným kameňom je primát a exkluzivita štátu, v ktorom teritoriálne a funkčné hranice splývajú a ktorý ma - citujúc klasickú definíciu Maxa Webera - monopol moci a násilia, píšu už niekoľko desaťročí viacerí autori. Spomeňme napríklad Hedleyho Bulla, Johna G. Ruggieho, Rodneyho B. Halla, Marka Duffielda, Andrewa Gamblea či Jörga Friedrichsa. Nie je možné v tejto chvíli a na tomto mieste akokoľvek podrobnejšie rozobrať dôležité práce spomínaných autorov, pointou je pozorovaný prechod (či vôbec existencia alternatívy) od monopolu štátu k existencii a vplyvu viacerých ne-štátnych aktérov, či už hovoríme o mimovládnych organizáciách (NGOs), médiách, nadnárodných korporáciách či napríklad súkromných armádach (PMCs).

Bol to spomínaný H. Bull, kto formuloval päť charakteristických čŕt neostredovekého systému, resp. kritérií, podľa ktorých sa dá posudzovať miera "neostredovekosti": globálna technologická unifikácia; regionálna integrácia štátov; rast medzištátnych, resp. transštátnych organizácií; dezintegrácia štátov; a návrat k súkromnému násiliu [2].

Zoberme si príklad posledného spomenutého - návratu k status quo ante, kedy štát nemal monopol na násilie, ale existovalo množstvo súkromníkov, žoldnierov, podnikateľov či podnikavcov v oblasti zabezpečovania ochrany, mobilizácie či trénovania armád, alebo rovno nasadzovania súkromných armád do boja. Dnes existuje množstvo súkromných vojenských spoločností, ktoré operujú po celom svete. V krátkosti a zjednodušene ilustrujme prechod od vestfálskeho poriadku k neostredoveku na nasledovnom príklade.

Bolo 11:15 hodín dopoludnia, písal sa 3. september 1939. Rádiostanica BBC priniesla živý vstup britského ministerského predsedu A. Nevilla Chamberlaina, presne 15 minút po uplynutí britského ultimáta Nemecku, aby stiahlo svoje vojenské jednotky z Poľska. Chamberlain nasledujúcimi slovami vyhlásil Nemecku vojnu: "I have to tell you now, that no such undertaking has been received. And that consequently, this country is at war with Germany." Je to príklad oficiálneho vyhlásenia vojny medzi štátmi po uplynutí formálne deklarovaného ultimáta (alternatívne môže byť predstaviteľovi druhého štátu doručená písomná deklarácia vojny, alebo je štát postavený pred tzv. "hotovú vec", casus belli). Pre ešte lepšiu ilustráciu "klasických" formalít a spôsobov do tretice dodajme, že 12. decembra 1941 formálne a oficiálne vyhlásila vojnu Spojeným štátom americkým vtedajšia Slovenská republika a  o 4 dni neskôr formálne deklarovala vojnu všetkým štátom Osi (vrátane Slovenskej republiky) zase československá vláda v exile. 

Uvedené príklady len veľmi čiastočne ukazujú, aké spôsoby, praktiky, formality a náležitosti so sebou prináša(la) vojna ako inštitúcia, nie len ako faktický stav konfliktu a boja - respektíve, že sa s ňou nejaké pravidlá a formality dlhodobo spájajú (pravdaže, rozbor vojny ako inštitúcie by bol veľmi na dlho, hovorili by sme aj o jus ad bellum či jus in bello, atď.). Poslucháčom BBC bolo jasné, kedy sa vojna začala (hoci na fronte sa ešte nebojovalo), a hoci to bola čistá formalita, aj Washington musel brať do úvahy formálne vyhlásenie vojny od vojnovej SR. 

V 21. storočí sa zdá, že "formálne vojny", teda také, ktoré zahŕňajú otvorený konflikt dvoch či viacerých štátov, ktorý je formálne vyhlásený a formálne uzavretý, teda má jasný začiatok, koniec aj účastníkov, sú skôr výnimkou ako normou. Naopak, veľmi veľa moderných ozbrojených konfliktov a operácií sa deje pod rúškom rôznych legislatívnych výnimiek, utajene, použitím elitných jednotiek alebo súkromných vojenských spoločností, sú do nich zapojení aj ne-štátny aktéri a používajú sa rôzne techniky, stratégie a technológie (ako sme spomínali v časti o multidoménovosti). Stierajú sa jasné rozdiely medzi vojnou a mierom či medzi bojujúcimi a civilistami. Iste, že aj počas 2. svetovej vojny sa "bojovalo" na viacerých frontoch, nie len na tom fyzickom - existovala propaganda, dezinformačné kampane, špionáž či špeciálne operácie (napr. britské komandá v Nórsku, v Severnej Afrike, a pod.). Boli však súčasťou formálneho/formalizovaného konfliktu a všetkým diktoval tempo štát. Dnes si tieto fenomény zažívame intenzívne aj počas formálneho mieru a je možné sa domnievať, že to tak aj ostane - teda že pravdepodobnosť otvoreného, formálneho, konvenčného ozbrojeného konfliktu (vojny) medzi (vyspelými) štátmi či veľmocami je nízka, ale pravdepodobnosť (stupňujúcich sa) dezinformačných kampaní, špionáže, či využívania špeciálnych síl a súkromných spoločností (ako tretích hráčov poskytujúcich štátom nie len efektívne riešenie situácií, ale aj možnosť tzv. "hodnoverného popretia" účasti v danom konflikte) je naopak vysoká a bude sa ďalej zvyšovať.

Tento posun nám pomáha vysvetliť práve koncept neostredoveku, ktorý opisuje systém, v ktorom už nedominujú len štáty s jasnými hranicami a suverenitou, ale na chod udalostí významne vplývajú rôzni neštátni aktéri a v ktorom sa prelínajú a prekrývajú kompetencie, autority aj identity.

Niektoré veľké otázky roku 2022

Nebudem teraz hovoriť o otázkach spojených napríklad s metaverzom, kvantovými počítačmi, solárnym geoinžinierstvom, kryptomenami či umelými steakami. Čaká nás toho veľmi veľa a je dôležité to sledovať, my však ostávame striktne v oblasti vysokej medzinárodnej politiky.

Prvú veľkú otázku, ktorá sa nás bytostne dotýka, by som nazval nemeckou - hoci, pravda, predĺžene je to otázka európska, vzhľadom na predsedníctvo v Európskej Rade aj to do značnej miery aj otázka francúzska. Nemecko je však najsilnejšou ekonomikou a najväčším, určujúcim štátom v EÚ. Má vysoký výtlak nie len verejne a formálne, ale aj (a najmä) neformálne, napr. v bruselských koridoroch a zasadačkách. Vzhľadom na medzinárodnú politiku bude kľúčové, či sa Nemecko rozhodne viac "mobilizovať" svoje sily aj v oblasti vojenstva a bezpečnosti. Už 10 rokov dozadu spomínal vo svojom prejave vtedajší minister zahraničia Poľska R. Sikorski, že sa 70+ rokov po konci 2. sv. vojny bojí viac nemeckej ne-aktivity, ako aktivity. Bez funkčnosti nemeckej ekonomiky, vedy a vývoja, a bez nemeckých investícií v oblasti moderného multidoménového vojenstva a obrany, nemá EÚ šancu sa stať mocnosťou schopnou obrániť samú seba a účinne ovplyvňovať svoje susedstvo (nieto ešte ďaleké oceány). V novom nemeckom vládnom programe sa prvý krát spomína aj Taiwan, čo ilustruje nemeckú (zatiaľ papierovú) odhodlanosť tvoriť a brániť západný medzinárodný poriadok, ktorý bude stáť na EÚ a NATO v Európe a okolí (MENA región, Východná Európa a Sahel), a na platformách AUKUS, Quad a 5 Očí v Pacifiku. Bez nemeckej vôle vykonať konkrétne kroky v oblasti vojenstva a obrany ostanú nie len všetky francúzske sny (nukleárne zdieľanie navrhované Macronom, ktoré zapadlo prachom, resp. koronavírusom, strategická suverenita EÚ, a pod.), ale aj funkčné transatlantické spojenectvo len papierovými prianiami.

Ďalšou veľkou otázkou roku 2022 a ďalej bude otázka turecká. Turecko je strategicky kľúčový hráč. Je členom NATO, no nie je úplne jasné, akú medzinárodnú politiku razí. Mohli by sme povedať, že vyznáva prednosti tzv. "strategickej nejasnosti." EÚ však Turecko potrebuje, možno až bytostne, na svojej strane - najmä v prípade akejkoľvek vážnej medzinárodnej krízy či nedajbože konfliktu. Turecko sa nachádza na rovnakom mieste, ako sa nachádzalo 50 rokov nazad - bolo kľúčové vtedy, je aj dnes. Veci sa však komplikujú ak uvažujeme nad tureckými aktivitami v Stredozemnom mori, najmä voči Grécku. Turecko si tiež musí poradiť so svojimi vnútornými - nie len ekonomickými - problémami. Zaujímavé bude tiež sledovať tureckú podporu pre Ukrajinu a jeho postoje k Rusku. 

Na stole je samozrejme aj ruská otázka - či bude v Európe mier, či presnejšie: aký medzinárodný poriadok a bezpečnostný systém bude na európskom kontinente platiť a fungovať. Súčasný ruský režim má za cieľ medzinárodne uplatniť svoje požiadavky a vízie fungovania sveta . V prípade Moskvy je to z pohľadu medzinárodnej politiky (neo)realizmus, rozdelenie sfér vplyvu a rozhodovanie najsilnejších - kľudne aj o osudoch slabších. 

Prvé mesiace tohto roka vykryštalizujú pozície rôznych aktérov. Nateraz som presvedčený o tom, že Moskva nemá záujem o otvorený vojenský konflikt, pretože by to bolo príliš riskantné, drahé a prinajmenšom už zo strednodobého hľadiska veľmi nepopulárne (čo je presne opak toho, čo ruský režim momentálne potrebuje). A čo sa týka útoku a operovania hlbšie na území cudzieho štátu za hranicami bývalého ZSSR, Rusko nemá logistické kapacity na úspešný (rýchly) útok hlbšie než cca 150 km za týmito hranicami (pre nedostatok nákladných vozidiel a rozdielny rozchod železničných koľají). Rusko sa riadi doktrínou tzv. aktívnej obrannej stratégie a vyznáva princíp nízkych rizík s vysokými odmenami. Inými slovami, ruské ozbrojené sily sú mimoriadne schopné obrániť svoju domovinu a bojovať v limitovanom priestore okolo svojich hraníc. Zasahovať hlbšie do tyla protivníka môžu "len" pomocou raketových a delostreleckých síl. Nie sú stavané a uspôsobené na masívnejší útok smerom ďalej od svojich hraníc. Také niečo by vyžadovalo dlhšiu logistickú pauzu (okno príležitosti pre ruského protívníka) a zároveň masívnu mobilizáciu rezerv (nepopulárne, asi ako čečenský konflikt).

Veľkou otázkou roku 2022 teda bude správne čítanie intencií dôležitých aktérov na medzinárodnom poli, vrátane Ruska. Jedine tak sa dá nastaviť vhodná stratégia a formulovať jasné, principiálne, no zároveň realistické návrhy dohôd a postupov. 

Poslednou veľkou otázkou, ktorú spomeniem, je (neprekvapivo) čínska, a s ňou spojené japonská a taiwanská. Rok 2022 nás posunie bližšie buď ku konfliktu v tichomorí (o Taiwan), ktorý môže vypuknúť už o pár rokov, alebo nás zabetónuje v status quo. Domnievam sa, že vzhľadom na mnohé faktory vo vnútri Číny (nejasný ekonomický rast a rastúce ekonomické riziká, vývoj nových hyper-zbraní a rastúce tempo vyzbrojovania, vrátane loďstva, ako aj kľúčový 20. Kongres Komunistickej strany) bude konfrontácia rásť. Tento trend reflektujú aj iné krajiny v regióne, najmä Austrália (vytvorenie zoskupenia AUKUS) či Japonsko (prvý krát sa otvorene hovorí o vojenskej podpore Taiwanu v prípade konfliktu). 

Pre EÚ je to varovný prst - ak by sa aj nijak neangažovala v Tichomorí, jej kľúčový spojenec (USA) tam môže mať už čoskoro doslova plné ruky práce. Aj vzhľadom na nejasný vývoj na jej východnej hranici, sieť nefunkčných štátov na jej južnej hranici (riziko migrácie, terorizmu), či nestabilitu Blízkeho východu je pre EÚ a tým pádom aj pre SR rok 2022 kľúčovým rokom iniciovania či využitia efektívnych nástrojov, stratégii a technológií, ktoré zabezpečia účinnú obranu EÚ v tomto a ďalšom desaťročí. 

Záver

Kľúčovými charakteristikami roka 2022 (a ďalej) v medzinárodnej politike podľa mňa budú: 

• neregulárnosť (neobvyklosť, vzhľadom na moderné dejiny štátu a vojny); 
• fragmentovanosť (medzinárodného systému, štátnej suverenity, ale aj domáceho politického zriadenia);
• prekrývanie sa autorít, identít, aliancií (vo vnútri štátov aj v medzinárodnom prostredí); 
• multicentrickosť a multipolarita (medzinárodného systému); 
• multidoménovosť, hybridnosť a "hyperskosť" (v oblasti vojenských a obranných technológii a spôsobov boja); 
• dôležitosť "umožňovateľov", inštitúcií, infraštruktúry a logistiky (v kontraste s konvenčnými, ťažkými zbraňami, porastie dôležitosť techniky a technológie umožňujúcej operovanie týchto jednotiek; porstie dôležitosť ochrany civilno-vojenskej infraštruktúry, ktorá sa musí pripraviť na ďalšie krízy, najmä ak ich bude viac naraz a rôzneho druhu; porastie dôležitosť funkčných inštitúcií);
• paralelizmus (viacero simultánnych kríz a konfliktov v rôznych oblastiach a regiónoch);
• europeanizácia (prehlbovanie európskej integrácie, v prvom rade neformálne, ale potenciálne aj formálne); a 
• neostredkovekosť (rastúci vplyv neštátnych aktérov, simultánna integrácia a dezintegrácia štátov a štátnych celkov či súštátí, progredujúca globálna technologická unifikácia).

Pre Slovenskú republiku v roku 2022 ostáva jednoznačnou prioritou udržať kvalitnou politikou a diplomaciou taký medzinárodný systém, ktorý je predvídateľný, založený na pravidlách a normách (nových, formulovaných a akceptovaných, ktoré budú reflektovať posun a vývoj načrtnutý aj v tomto blogu). Jedine to je garancia, resp. pre-rekvizita existencie a prežitia menších a slabších štátov, ako sme my. Bezpečnosť, sloboda a prosperita majú byť pre nás vždy prvoradými prioritami. Najlepšie sa našej republike darí v EÚ a NATO, niet žiadnej lepšej alternatívy. Byť v EÚ a NATO znamená byť za stolom a nie na ňom, alebo pod ním. Už len vzhľadom na naše dejiny, skúsenosť a spôsob vzniku musíme v každej situácií odmietať "mníchovské" riešenia, dohody či hry najmocnejších bez akejkoľvek účasti menších, pretože to je pre nás cesta do pekla. 

"História sa tvorí na križovatke podprahových podmienok a okolností, náhodných momentov, a ľudských rozhodnutí," píšu autori C. Kahl a T. Wright vo svojom diele "Aftershocks: Pandemic Politics and the End of the Old International Order" (2021). Vždy sme ohraničení tým, čo je možne v daných podmienkach, za daných okolností, pod vplyvom daných faktorov, s danými ľuďmi na daných miestach, s danými inštitúciami a v danom čase. A niečo je prosto náhoda - alebo, ako by som osobne dodal, niečo je prosto v Božích rukách.

Rok 2022, tak ako každý pred ním, ukáže, nakoľko sme schopní a ochotní sa zorientovať v realite a podľa toho nastaviť svoje rozhodnutia, politiky a diplomaciu. Či chceme či nechceme, dotýka sa to každého jedného z nás a východiskovým bodom má ostať naša bezpečnosť, sloboda a duchovno-materiálna prosperita.

[1] Pod "umožňovateľmi" mám na mysli technológie umožňujúce prieskum, pozorovanie a vyhodnocovanie/analýzu dát, logistickú podporu vojsk ako sú napr. dopravné či dotankovacie lietadlá, aj efektívnu obranu fyzického i kybernetického priestoru pomocou najmodernejších technológii.

[2] V mojich úvahách uvažujem nad "neostredovekosťou" napríklad v rámci Európy, v ktorej dochádza k významnej integrácií štátov do "súštátia" - EÚ. Došlo a ďalej dochádza k formálnemu i neformálnemu delegovaniu právomocí i praktického výkonu moci a rozhodovania, či už v oblasti ekonomiky, zahraničných vzťahov alebo bezpečnosti. Autority, identity, príslušnosti a moc sa prekrývajú, nie sú jednoznačné a výlučné, teda monopolné. "Neostredovekosť" v tomto kontexte znamená splývanie štátov do nadštátneho zväzku, v ktorom dochádza ku konvergencií pozícií, koordinačným reflexom, k socializácií elít, k neformálnym zväzkom a vplyvom, a tak ďalej. Tieto faktory ovplyvňujú konečný výsledok, napríklad prijatú politiku/legislatívu. "Neostredovekosť" v iných častiach planéty, menovite v Afrike či na Blízkom východe, zase znamená dezintegráciu štátov, návrat súkromného násilia, no taktiež prekrývajúce sa autority a identity, hoci v inom kontexte a význame. Do "neostredovekosti" sa zapájajú aj iné regióny či štáty, USA, Rusko aj Čína napríklad využívajú služby súkromných vojenských spoločností, rozhodne tiež možno hovoriť o ich vysokej globálnej (technologickej) previazanosti alebo o masívnom vplyve nadnárodných spoločností.

Zdroje:

Vershinin, A. "Feeding the Bear: A Cloaser Look at Russian Army Logistics and the Fait Accompli", War on the Rocks, 23. 11. 2021, otvorené 5. 1. 2022

McFate, S. "The Modern Mercenary", Oxford University Press, 2017

Allen, J. R., Hodges, F. B., Lindley-French, J. "Future War and the Defence of Europe", Oxford University Press, 2021

Kahl, C., Wright, T. "Aftershocks: Pandemic Politics and the End of the Old International Order", St. Martin's Press, 2021

Ostatník, V. "Potrebuje liberalizmus nepriateľa?", Postoj, 13. 5. 2021, otvorené 5. 1. 2022.

uverejnené: 5. 1. 2022