Jalta 2.0, Ukrajina a „fait accompli“

Autor: Matej Rafael Riško

Najčastejšie skloňovanou otázkou posledných dní je otázka ruskej invázie na Ukrajinu. Diskutujúci si však možno neuvedomujú, že Rusko môže svojich taktických a strategických cieľov dosiahnuť aj pôsobením s výrazne menším počtom taktických práporových skupín (BTG), kombinovanou stratégiou a využitím už existujúcich šedých zón. Kľúčová otázka v skutočnosti znie - bude mať Rusko do roku 2023 na Ukrajine 10 BTG ?

Na pozadí nedávnych rozhovorov v Ženeve vidíme z ruskej strany tlak na multipolarizácu a vymedzenie sfér vplyvu v Európe, pre čo sa v diplomatickej komunite zaužíval neoficiálny termín "Jalta 2.0". Hrozba vojny na Ukrajine sa nebezpečne dostáva do pozície nevyhnutnosti, čo núti obe strany k deklarácii pozícií. Hlavným problém tejto situácie je, že jej vojenská podoba by mohla dostať Západ do pozície "fait accompli", čo bude znamenať rozpad medzinárodného poriadku v takej podobe, aký ho poznáme, vymedzenie sfér vplyvu, bipolaritu (i keď nie nutne v "studenovojnovom" kontexte, ale v rámci čiastočne multipolárneho usporiadania)[1] a v konečnom dôsledku parcelizáciu Európy z geopolitického hľadiska. V článku postupne rozoberiem hlavné problémy, ktorým strategická architektúra Európy nátlakom Ruska momentálne čelí, pravdepodobnosti ruskej intervencie na Ukrajinu ako aj možné riešenie tejto situácie.

Ruská vojenská prítomnosť na Donbase existuje v hybridnej podobe. Samotné Rusko, rovnako ako Severoatlantická Aliancia, pre svoje fungovanie štrukturálne vyžadujú nárazníkový pás v podobe Ukrajiny. Ukrajina je štátom, ktorý predstavuje významnú strategickú hĺbku pre Ruskú Federáciu. Z pohľadu NATO je koncepčne neobrániteľným štátom, bez fyziogeografickej opory, pričom defenzívny koncept aliancie neumožňuje uskutočňovanie rozsiahlej manévrovej vojny na dlhom fronte. Potenciálna invázia je predstaviteľná len v prípade rýchlej a časovo a teritoriálne obmedzenej kampane, alebo v prípade využitia a rozšírenia šedej zóny a vybudovania značného množstva infraštruktúry, ktorá dovolí situáciu podľa priania rýchlo eskalovať a deeskalovať.

Operácie Ruska v šedých zónach a operácie v informačnom priestore

Príprava vojenskej kampane by vyžadovala využite celej palety neintervenčného nátlaku proti potenciálnemu protivníkovi, z dôvodu aby sa zdržal vojenskej podpory Ukrajine. Je otázkou nakoľko sú operácie v šedých zónach odlíšiteľné od agresívnej diplomacie, alebo hybridného konfliktu vzhľadom k svojmu prekrytiu, využijeme však koncept vojny novej generácie popísaný súčasným náčelníkom generálneho štábu síl Ruskej Federácie Valerijom Gerasimovom, ktorý popisuje vojnu "nie ako časovo ohraničenú akciu, ale ako permanentný konflikt a prirodzený stav fungovania štátu". Štát môže využiť celú paletu nástrojov - od kultúrnej diplomacie až po nátlakovú, využívanie ekonomických prostriedkov (známa je napr. úloha ruskej hygieny, ktorá nastavuje štandardy pre dovoz podľa politickej vôle) až po operácie v informačnej doméne, využitie privátnych vojenských spoločností (PMCs), operácii na cudzom území a rozpútania regulárneho konfliktu. Aplikáciou konceptu šedej zóny môžeme popísať súčasný stav, kedy dochádza k neintervenčnému nátlaku, zostrujú sa operácie v informačnej doméne forma negociácií je podmienená hrozbou, ktorá je pružne využívaná. Inými slovami Rusko sa v otázkach prístupu k interakcii so svojimi oponentmi dostalo do situácie keď sa vzájomná interakcia nedá už popísať ako klasická forma (kľudne aj nátlakovej) diplomacie, ale ako stav súťaže medzi štandardne vykonávanou vládou a otvorenou vojnou (between routine statecraft and open warfare) a zotrváva pod prahom útoku, ktorý by mohol poskytnúť legitímnu konvenčnú vojenskú odpoveď (jus ad bellum). Súčasný stav rokovaní potom bude spadať práve do tejto kategórie, kedy posun hore po eskalačnom rebríčku dostane správanie Ruska do šedej zóny a v podstate mu z povahy veci (eskalácia) umožní využiť širšiu paletu nátlakových nástrojov. Ako ilustráciu tohto prístupu môžeme využiť reakciu námestníka ministra zahraničných vecí RF Sergeja Rjabkova, ktorý po prvom kole rokovaní prehlásil, že: "Moskva nemôže vylúčiť odoslanie vojenskej infraštruktúry do Venezuely a na Kubu, pokiaľ bude napätie so Spojenými štátmi naďalej narastať."

Rusko, ale nemôže stratiť tvár, pretože už existencia vzájomných rozhovorov je priznaním eskalácie situácie a tak má k dispozícii okrem vojenskej eskalácie ešte dohodu, ktorá bude dostatočne prijateľná vzhľadom na momentálny stav. Preto využíva nátlaku, ktorý sa posúva do šedých zón. Z tohto pohľadu tak môžeme hľadieť aj na migračnú krízu na poľských a litovských hraniciach, kde Rusko súhlasilo s bieloruským nátlakom s cieľom testovať reflexy európskej diplomacie. Venezuela je zároveň krajina, ktorá je z medzinárodného hľadiska vďaka svojej izolovanosti v podriadenom postavení voči Rusku, čo zároveň v určitej miere platí aj pre Kubu, preto sú podobné hrozby síce zatiaľ nepravdepodobné, ale rozhodne realizovateľné.

Eskalačná špirála

Ak prijmeme za premisu, že momentálna situácia nemá za cieľ vyrobiť "casus belli", ale vydobyť si prijateľnú mieru ústupkov, musíme uvažovať aj nad možnosťou upadnutia do špirály eskalácie. Casus belli je tak uznaná v podstate retrospektívne, s určitou kredibilitou pre domáce publikum, je však skôr nevyhnutným dôsledkom než intenciou. Požiadavky zverejnené Ruskom nie sú zvlášť nové a v podstate ide o rozvinutie Medveďevovho návrhu "Európskej bezpečnostnej zmluvy" z roku 2008. Na rozdiel od rokov 2008-2010 však Rusko dokáže svoje návrhy "novej Jalty", resp. novej strategickej architektúry, podporiť možnosťou aktívnej vojenskej kampane. Je zrejmé, že faktické podriadenie bývalých štátov Sovietskeho bloku v strednej a východnej Európe pod ruskú sféru vplyvu je úplne nezmyselná požiadavka, problém je, že jej riešenie sa môže stať skutočne problematickým bodom vo vzájomných vzťahoch NATO-RF. Súčasný stav výskumu (Trachtenberg 2021) naznačuje, že Ruská Federácia sa v istom zmysle môže oprávnene cítiť "ukrivdená" zo strany západu v otázke záruk nerozširovania NATO. Dosiahnutie zmeny statusu quo je tak v tomto prípade nie len bezpečnostnou požiadavkou, ale zároveň dosiahnutím práva na vlastné uznanie, čo predstavuje jeden zo smerov uvažovaní o správaní štátov v medzinárodnej politike. Túžba po uznaní (v tomto prípade uznanie ako "hegelovská" snaha o obvyklosť - Sittlichkeit, pozri napr. Bátora 2021[2]) tak môže akcelerovať snahu o vyriešenie tejto situácie v miere, ktorá nie je primeraná meritu problému, navyše podporená skutočnými (realistickými) predpokladmi. Rusko sa tak môže dostať do špirály eskalácie so Západom, ktorého jediným riešením bude použitie sily na Ukrajine. V tomto prípade je nutné podotknúť, že imaginácia uznania z pohľadu západu a z pohľadu Ruska sa značne líši, v ruskom chápaní ide o participáciu na medzinárodno-politickom realizme, kedy by štát takejto veľkosti, postavenia a relatívnej sily mal dostať adekvátne postavenie na medzinárodnom poli. Západná predstava naopak chápe obvyklosť ako post-druhovojnové medzinárodné usporiadanie, ktoré chce Rusko narušiť.

Logistika - 10 BTG a fait accompli ?

Predpokladaný stav sústredenia ruských BTG síce klasickú inváziu nevylučuje, ale ani ju zvlášť nepodporuje. Argumenty pre inváziu sú pomerne zrejmé - silná energetická závislosť Európy, predovšetkým Nemecka, vyčerpanosť dvoma rokmi pandémie Covidu-19, eliminácie problému "rasputice"[3] a predovšetkým vzmáhajúca sa vojenská sila Ukrajiny, či už ide o drony Bayraktar, alebo strely Javelin. Ignorovanie tohto problému povedie Rusko pred postupné zatváranie okna príležitostí paralelne s tým ako bude stúpať bojaschopnosť ukrajinskej armády. Na druhej strane rozhodnutie pre masívny úder by vyžadovalo uskutočniť celú radu opatrení, ktoré je možné pomerne jednoducho spravodajsky overiť. Jednalo by sa o zvýšenie pripravenosti ruského zdravotníckeho systému na veľký počet ranených, propagandu smerovanú do vnútra režimu s cieľom získania podpory pre vojenskú akciu, ktorá je síce nezanedbateľná, ale verejnosť rozhodne nie je pripravená na vyrovnanie sa s veľkým množstvom ranených a zabitých vojakov. . . V tomto prípade by šlo o nasadenie skutočne tisícok jednotiek a veľký počet obetí, ktorý by bol vyčerpávajúci a hlavne nekorešpondujúci s mediálne budovaným obrazom veľmoci, ktorá efektívne zasahuje kde potrebuje (Sýria), ale jej angažovanosť je jednoznačne superiórna a z technického pohľadu predstavuje skôr konflikt nízkej až strednej intenzity. Je si treba uvedomiť, že Rusko je síce odhodlané k iniciácii konfliktu strednej až vysokej intenzity, ale verejnosť sa s tým od roku 2008 nestretla, pričom na základe negatívnej reakcie, ktorú vyvolal Rusko-Gruzínsky konflikt v roku 2008 môžeme predpokladať, že schopnosť vyrovnať sa s niečím takým bude pomerne nízka, navyše podporená rekordne najnižšou popularitou prezidenta Putina.

Rusko od veľkej mobilizácie ktorú uskutočnilo na jar až v lete minulého roku masívne investovalo do rozšírenia pohraničnej vojenskej infraštruktúry. Ak odsunieme myšlienku nákladnej vojenskej kampane s využitím približne 175 000 jednotiek na ukrajinskom území (podľa neutajovaných správ amerických spravodajských služieb) dospejeme k názoru, že ruská stratégia (v politickom zmysle) voči Západu spočíva vo fait accompli, čo môžeme pozorovať ako zmenu v ruskom strategickom myslení práve po vojne s Gruzínskom, ktorá bola skutočne prelomová z mnohých hľadísk.[4] Je to podobne ako prípad anexie Krymu, tak stratégia voči pobaltským štátom a využitie deeskalácie konfliktu eskaláciou neletálnym jadrovým úderom na taktickej úrovni. Dá sa tvrdiť, že aj obsadenie Donbasu v prvých momentoch nieslo tento scenár, ktorý bol potom ale obtiažne naplniteľný. Primárnou motiváciou útoku bude snaha o zmenu statusu quo v regióne CEE rozpadom garancií Ukrajine a hrozbou užitia sily v Gruzínsku a v Pobaltí. Samozrejme by šlo o vyeskalovaný scenár, ku ktorému zatiaľ Rusko pravdepodobne nie je naklonené, ale prípadná realizácia nátlaku na USA v Južnej Amerike by mohla Ruskú Federáciu do tohto stavu dostať. Kampaň tak musí byť rýchla, efektívna, aby naplnila scenár fait accompli, čo by znamenalo stabilizáciu Donbasu a vybudovanie pozemného koridoru spojujúceho Rusko s poloostrovom Krym. Pre tento účel potrebuje Rusko vyradiť tie ukrajinské kapacity, ktoré prinášajú účinnú výhodu, alebo ich Rusko považuje z nejakých dôvodov za najnebezpečnejšie. Samozrejme Rusko je voči Ukrajine v superiórnom postavení, snaha o asymetrické vyrovnávanie ruských výhod je zosobnená práve implementáciou dronu Bayraktar a strely Javelin do ukrajinských ozbrojených síl, avšak ich počet je stále nedostatočný aby dokázal výrazne zmeniť pomer síl na bojisku. Dokáže však za určitých okolností (vhodným použitím) postup značne zbrzdiť a spôsobiť vyššiu stratovosť, čo je zrejme stratégia (tzv. odstrašenie cez odopretie, ang. detterence through denial) na ktorú teraz ukrajinská strana vsádza.

Rusko by v prípade útoku postupovalo masívnym elektromagnetickým bojom, kontrolou vzdušného priestor pozdĺž hranice a ovládnutím informačnej domény a zničením spomínaných kľúčových schopností v prvých hodinách vojny. Nasledujúci úder musí jednoznačne zlomiť ukrajinskú obranu a dostať Rusko do pozície fait accompli, čiže obsadenie kľúčových oblastí. Čo nie je možné podceniť je deeskalácia konfliktu konvenčným spôsobom, čo je stratégia, ktorú Rusko zrejme vyskúšalo počas vojny v Karabachu. Komplexy Iskander, alebo iné druhy IRBM by dostali v takomto konflikte pomerne silné uplatnenie, pretože by sa z veľkej miery pravdepodobne podieľali na ničení kľúčových kapacít ukrajinskej armády ako aj na deeskalácii situácie. Práve presuny komplexov Iskander bližšie k hraniciam nás nútia reálne uvažovať o vpáde na Ukrajinu, pretože ich je možné dobre detekovať a pre prípadnú ofenzívu budú nepostrádateľné. Zároveň však majú aj odstrašujúci a nátlakový potenciál, ktorý môže byť prezentovaný týmto spôsobom s cieľom maskovania reálneho účelu. Tým sa však dostávame ku kľúčovej otázke potenciálnej ofenzívy a to je, či Rusko môže využiť masívne pohyby vojenskej techniky ako maskovanie pre mobilizáciu h jednotiek, čo je omnoho ťažšie detekovateľné. V spomínanom scenári by tak šlo o nasadenie zruba desiatich aktívne operujúcich BTG na území Ukrajiny. Ich mobilizácia by prebehla pod plášťom presunov ostatných jednotiek.

Možné riešenie situácie

V ruskej kolektívnej a historickej pamäti splynuli predstavy Drang nach Osten s rozširovaním NATO. Táto do veľkej miery paranoidná predstava, ktorá ale hrá silnú úlohu v politickom uvažovaní v Moskve (ako o tom vieme z rôznych svedectiev a zdrojov, predovšetkým z výskumov Marka Galeottiho)[5] by sa mohla stať prvkom v stratégii Západu voči ruským požiadavkám a momentálnej situácii.

Ak prijmeme, že Rusko sa nateraz nechystá na masívnu kampaň, ale hrozí scenárom fait accompli, tak je možné situáciu úmyselne eskalovať k hranici, ktorá bude pre obe strany neprijateľná a dostane obe strany do porovnateľného postavenia. Je to možné preto, pretože v ruskom myslení je tento faktor už zohľadnený a iba by dostal reálny charakter, ktorý zatiaľ absentuje a je jedným z dôvodov ruskej asertivity. Šlo by o ohrozenie Ruska v Kaliningrade formou mobilizácie delostrelectva a raketových síl schopných zahltiť protivzdušnú obranu a efektívne zacieliť enklávu, ako aj o podporu Ukrajiny formou zvýšenia vojenských dodávok smerujúcich do potenciálne konfliktných oblastí. Ďalšou z možností je zvýšená vojenská prítomnosť v Turecku. Kľúčovým prvkom tejto stratégie by muselo byť využitie oficiálnych vojenských poradcov a vojenskej podpory na východe Ukrajiny ako stratégie nástražného drôtu, ktorá by dostala Spojené štáty do pozície nevyhnutnosti. Následná deeskalácia by znamenala do veľkej miery stiahnutie sa s Ukrajiny a vzájomné záruky o nezasahovaní a čiastočnú finlandizáciu Ukrajiny, avšak stále so statusom nárazníkovej zóny pre obe strany. Je potrebné rozpracovať vlastnú verziu toho, čo dokážeme ponúknuť Ukrajine ako záruku bezpečnostnej neutrality stvrdenú oboma hlavnými mocnosťami (USA a RF ako aj EÚ) okrem praktického riešenia finlandizácie, ktoré z pochopiteľných dôvodov nebude prijaté na Ukrajine s nadšením. Kompromisom môže byť výmena neutralizácie za ekonomickú integráciu, čo je zrejme pole pre budúcu zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ, pretože EÚ sa môže stať jedným z garantov ukrajinskej neutrality výmenou za hlbšiu ekonomickú integráciu. Podobné nastavenie môže byť schválne optimistické, pretože jeho reálne riešenie bude vyžadovať ústupky, predovšetkým sa bude treba vyrovnať s dualitou EÚ-NATO, vplyvom USA v Európe a hlavne kultúrnym významom Ukrajiny pre Rusko, kde si Rusko nemôže dovoliť vznik príkladu ekonomicky úspešného štátu tvoreného v jeho očiach v podstate ruským obyvateľstvom bez toho aby sa na tom ruský štát podieľal. V tomto prípade pôjde o kompromis medzi vzájomným zasahovaním do vnútorného vývoja Ukrajiny.

Záver

Z momentálneho hľadiska sa javí masívna vojenská invázia na Ukrajinu zatiaľ ako nepravdepodobná. Rusko je však schopné - vzhľadom na infraštruktúru, ktorú na svojich západných hraniciach vybudovalo - dosiahnuť svojich cieľov aj podstatne obmedzenejšou kampaňou, ktorá by dostala Západ do pozície fait accompli a spôsobila by reálnu eróziu medzinárodného práva. S čím je treba počítať do budúcna je tiež simultánnosť takýchto akcií, v prvom rade sa jedná o potenciálne čínske aktivity v juhočínskom mori a v Pacifiku. Situácia sa momentálne síce zdá byť stabilná, môže sa však vymknúť kontrole pomerne rýchlo a spôsobiť špirálu eskalácie v ktorej bude nejaký druh vojenskej akcie nevyhnutný. Preto treba prijať dostatočné odvetné opatrenia a to jednak voči možnosti nátlaku na Spojené štáty v Južnej Amerike a hlavne na samotnej Ukrajine a východnom krídle NATO.

Bez efektívneho spôsobu nátlaku je predstaviteľný scenár, že Rusko získa predstavu nefunkčnosti Aliancie brániť svoje záujmy a vytvorí systém, kde sa Rusko bude môcť pohybovať od eskalácii situácie k jej deeskalácii veľmi flexibilne a v konečnom dôsledku povedie k erózii súčasnej bezpečnostnej architektúry.

[1] Šlo by o multipolárny system s prehĺbeným rozporom medzi kultúrnym a politickým západom na jednej strane a Ruskom a Čínou na strane druhej. Rozhodne by nešlo o bipolaritu, navyše aj záujmy "spojencov" resp. skôr partnerov by boli často odlišné a často by sa dostávali do sporov a rôznych koalícií, predsa by existovalo značné odcudzenie a veľmi obmedzená spolupráca medzi týmito dvoma blokmi.

[2] Obvyklosť je tu z môjho pohľadu myslená ako obvyklosť zahranično-politického realizmu, alebo - ešte jednoduchšie - čo považuje Rusko za obvyklé pre štát jeho veľkosti, sily a potenciálu - je zrejmé, že sa tu Západné chápanie míňa s Východným.

[3] Jav vyskytujúci sa pravidelne dvakrát do roka na jar a na jeseň, keď je pôda v oblastiach Ukrajiny, Ruska a Bieloruska (ale aj v baltských štátoch a vo Fínsku) natoľko podmáčaná, že priestupnosť terénom je prakticky minimálna

[4] Víťazstvo za pomoci kvantitatívnej prevahy, jasné poukázanie na zaostávanie ruského vojska oproti predovšetkým USA, (použitie a (ne)funkčnosť ruského C4ISR-Glonass), podcenenie úlohy protivníkovej vzdušnej obrany, mobilita a logistika atď, ktoré sa stali motorom rozsiahlych doktrinálnych zmien v ruskej armáde a jej modernizáciou (ako konvenčnou tak jadrovou) a zároveň vrátila Rusko do rovnocenného postavenia voči NATO z geopolitického hľadiska (Kofman)

[5] M. Galeotti 

Zdroje :

Jozef Bátora, Uznanie v Európskej Únii: Zápasy o obvyklosť, spravodlivosť a identitu, 2021, ISBN: 978-80-223-50488; 978-80-223-5153-9

Marc Trachtenberg, The United States and the NATO Non-extension Assurances of 1990: New Light on an Old Problem?

Michael Kofman, The Moscow School of Hard Knocks: Key Pillars of Russian Strategy

Michael Kofman, Getting the Fait Accompli Problem Right in U.S. Strategy

Michael Kofman, Russian Performance in the Russo-Georgian War Revisited

Elizabeth K. Kiessling, Gray Zone Tactics and the Principle of Non-Intervention: Can "One of the VaguestBranches of International Law" Solve the Gray Zone Problem?

Thomas C. Schelling, Arms and Influence

Gustav Gressel, Military lessons from Nagorno-Karabakh: Reason for Europe to worry

Vantagepointnorth, The Hammer and the Sickle - Potential Russian Pincer-Offensive

CPT Nicolas J. Fiore, Defeating the Russian Battalion Tactical Group

Alex Vershinin, Feeding the Bear: a closer look at russian army logistics and the fait accompli

Jan Eichler, Válka mezi Gruzii a Ruskou Federací jako výnamný předěl

Mark Galeotti, By matching Moscow's paranoia, the west plays into Putin's hands

Mark Galeotii, We Need to Talk About Putin

ilustračný obrázok: Str/AFP