Komentár: 20 rokov od invázie do Iraku
Viliam Ostatník
V skorých ranných hodinách 19. 3. 2003 došlo k finálnemu rozhodnutiu Georgea Busha vykonať limitovaný chirurgický útok na 55 vrchných predstaviteľov Irackej republiky. Saddám sa mal nachádzať aj spolu so svojimi synmi Udayom and Qusayom v komplexe Dora nie ďaleko od Bagdadu. Krátko pred piatou hodinou ráno bagdadského času sa otvorili nákladné vráta na dvoch radarovo neviditeľných bombardéroch F-117 Nighthawk 8. Expedičnej bojovej letky a na zem pod nimi začali padať štyri satelitne navádzané 900 kilové bomby GBU-27 (prezývka Bunker Busters), ktoré mali Doru - a v nej iracké velenie - rozmetať na prach. Súčasne s tým otvorili paľbu aj z niekoľkých amerických lodí a ponoriek kotviacich či nachádzajúcich sa v Červenom mori a Perzskom zálive. Na Irak tak zakrátko letelo aj 40 rakiet s plochou dráhou letu typu Tomahawk. Niekoľko bômb/rakiet dopadlo úplne mimo komplex, no čo bolo podstatnejšie, spravodajské informácie sa (ani teraz...) nezakladali na pravde, keďže Saddám ani jeho synovia sa v tom čase v komplexe nenechádzali. Tento počiatočný útok tak nezabil žiadneho významného člena vrchného velenia, za to zabil jedného civila a 14 ďalších zranil (z toho 9 žien a jedno dieťa).
Po tomto "chirurgickom" útoku došlo vo večerných hodinách 19. marca k sérii útokov vykonaných špeciálmi, v počiatku najmä členmi 160-teho leteckého pluku Špeciálnych operácií (airborne). Okolo 21:00 miestneho času prvý krát identifikovali (juhozápadné) hranice Irackej republiky. Séria útokov trvala približne sedem hodín, počas ktorých bolo zničených asi 70 rôznych strategických lokácií, ktoré de facto znemožnili irackému veleniu rýchlu a efektívnu reakciu na prichádzajúcu pozemnú inváziu. Špeciáli na bojových helikoptérach vzlietali zo základní v Jordánsku. Pozemné sily, ktoré ako prvé prekročili tú noc pozemné hranice s Irakom, tvorili americké, britské a austrálske zoskupenia Task Force Dagger, Task Force 20, Task Force 14 a Task Force 64. Vstúpili viac-menej simultánne z Jordánska, Saúdskej Arábie a Kuvajtu.
Presne pred 20 rokmi, 20. 3. 2003, okolo 05:30 lokálneho času, teda 03:30 nášho času, sa centrálnym Bagdadom ozvali prvé explózie. Na zemi už sa v tom čase nachádzali špeciálne komandá z dívizie špeciálnych aktivít CIA, ktoré tieto letecké údery na konkrétne lokácie zvolali, navádzali a koordinovali. Presne 04:16 nášho času americký prezident George Bush verejne oznámil svoje rozhodnutie vykonať útok na vybrané iracké ciele. Koaličná armáda vedená USA tak vzápätí naplno prekročila iracké hranice. Invázia sa začala. Trvalo trochu viac než 20 dní, kým Bagdad padol. No boje a jazvy sú živé aj po 20 rokoch.
Toto mimoriadne tragické, katastroficky nestrategické, ako aj trestuhodné rozhodnutie Washingtonu, znásilňujúce medzinárodné právo, možno oprávnene odsúdiť a kritizovať. Niektorí tak robíme už dlhé roky. Treba ho však v prvom rade aj študovať v širokom kontexte a súvislostiach, aby sa z neho dalo aj poučiť (a aby kritika bola zdôvodnená a "konštruktívna"). Veľa nám povie o vojenstve a stratégiách, ale ešte viac o politike - tej medzinárodnej, ale aj vnútornej. Je totiž potrebné, napríklad, ďalej analyzovať ovládnutie niektorých kľúčových inštitúcií vo Washingtone neokonzervatívcami, ktorí sa pre dosiahnutie svojich cieľov (vymeniť režim v Bagdade, formulovaný dávno pred 9/11) rozhodli využiť situáciu a vytvoriť de facto paralelnú sieť bezpečnostných a spravodajských zložiek (napr. Policy Counterterrorism Evaluation Group či Office of Special Plans), ktoré vtedajšiu administratívu kŕmili nepodloženými tvrdeniami či skreslenými odhadmi (Bay of Pigs, anyone?). Tento - domáci - aspekt irackej invázie je dôležitý, lebo poukazuje, napríklad, na nebezpečenstvo deformovania demokratických váh a protiváh (v slobodnom Západnom štáte), ako aj na ohrozenie princípu politickej zúčtovateľnosti a zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré majú masívne dopady (domáce aj medzinárodné). Ďalej sú tu nemenej dôležité dopady na súdržnosť spoločnosti, dôveru ľudí v inštitúcie a politikov, ako aj médiá - toto všetko utrpelo tým, že (a akým spôsobom) bola invázia vykonaná, aj so všetkými udalosťami, vývojom a chybami, ktoré nasledovali po invázii - prakticky až doteraz.
Osobne si myslím, že toto rozhodnutie trpko ľutujú nie len ľudia ako Powell či Rice (obaja boli proti), ale aj Bush (neviem, ako Bolton a jemu podobní neokoni). Dnes je svet celkom inde a domáca politika USA tiež, ale prvok tohto masívneho zlyhania konkrétneho politického (a technokratického) vedenia v ich zahraničnom angažmá je tu stále prítomný, najmä v Republikánskej strane - ktorej časť aj tento sentiment využíva pri dnešných debatách a zahraničných politikách.
Mimochodom, jeden zo strategických dôsledkov tohto 20-rokov starého rozhodnutia sme videli nedávno, keď Peking veľmi úspešne medioval dohodu medzi Iránom a Saúdskou Arábiou. Tam to neokonzervatívna politika na Blízkom Východe dotiahla...
PS: Okrem štúdia písaných zdrojov si odporúčam pozrieť aj dokumentárny film Once upon a time in Iraq ako aj minisériu Generation Kill, ktoré aspoň čiastočne približujú súvislosti a chronologický vývoj, no najmä zasiahnuté ľudské osudy, utrpenie, ilúzie, klamstvá, sklamania, zbožné priania...