Úvaha: ČÍNSKA VÍZIA SVETOVÉHO PORIADKU: NÁVRAT K VESTFÁLSKEMU SYSTÉMU, ALEBO EŠTE ĎALEJ?

Viliam Ostatník

Xi bol v Moskve, stretol sa s Putinom. Neobjavím Ameriku, ale predsa jedna vec, ktorú treba povedať: to, že globálny poriadok sa multipolarizuje vieme už pomerne dávno, ale teraz dostáva tento poriadok konkrétne(jšie) kontúry. Nemusia byť priaznivé ani pre Západ, no nakoniec ani pre revizionistickú Moskvu, ktoré sa môže dostať do podriadeného postavenia voči Peking (resp. voči nemu vystupovať z pozície slabosti). Dôležitou schopnosťou Západu bude adaptácia.

Na začiatok by bolo fajn si uvedomiť - z môjho pohľadu - že meta-pohyby v oblasti medzinárodnej a bezpečnostnej politiky sa nedejú kvôli vývoju v regióne Xinjiang alebo Hong Kongu, nedejú sa kvôli stavu ľudských práv na daných miestach. Toto nie je definičný moment, sú to skôr predstavy (a priania) o vnútornej politike či demokracii v Čine istých skupín elít či mienkotvorcov na Západe.

Vývoj, ktorý pozorujeme, sa týka fundamentálneho základu medzinárodného poriadku a otvára otázky bezpečnosti aj nás, Západu. Nachádzame sa v pozícii slabosti, a je otázne, či súčasné politiky dokážu túto pozíciu transformovať, alebo ju prehĺbiť[1]. Momentálne sme vulnerabilní a závislí. 

Jeden z momentov, ktorý je definičný pre celý poriadok, je vnútorná charakteristika politického systému v Pekingu - ide o systém štátostrany a v strategických oblastiach jednoznačne o centrálne riadené hospodárstvo (táto tendencia rastie za moderného čínskeho cisára Xiho, Deng sa možno pomaly obracia v hrobe...). Pre štátostranu a prezidenta-cisára sú ekonomické ciele de facto podriadené tým politickým, dáva to priestor pre dlhodobejšie stratégie ako aj zameranie sa na market share skôr ako rýchlu návratnosť a profit. Toto je jeden z kľúčových momentov, ktorý podcenila Západná "generalita" - s takýmto hráčom sa v systéme voľného trhu, kde má fungovať základný právny rámec, logika návratnosti, zisku a konkurencie, výhody rozdelenia práce, a level playing field, predsa hrať nedá. Respektíve dá, ak je na jeho čele niekto ako Deng, a nie niekto ako Xi.

Ďalším definičným momentom je čoraz konkrétnejšia vízia, ktorou moderný čínsky cisár dopĺňa niekoľkoročné zahraničnopolitické kroky, ktorými sa Peking snaží budovať si globálny vplyv. Týka sa to stále najmä Afriky a čínskeho "blízkeho pohraničia", no aj kvôli ruskej invázii na Ukrajinu sa táto dynamika posúva ďalej. Doteraz šlo, v princípe, najmä o ekonomickú diplomaciu – investovať, prenajímať si, skupovať, a nemať ďalšie otázky. Pragmatizmus.

Teraz však vidíme, že sa Xi rozhodol po minuloročnej konsolidácii moci naplno pridať aj viac politicko-filozofický, lepšie povedané ideologický element do tejto praktickej snahy o medzinárodnú multipolarizáciu. Čína čoraz viac zdôrazňuje dynamiku alternatívnej modernizácie štátu a spoločnosti – alternatívnej voči tej, ktorú posledných niečo vyše 500 rokov reprezentuje Západná civilizácia, postavená na anticko-scholastických ako aj osvietenských základoch, ktorá s touto víziou prakticky dobila celý svet. Čína sa aktívne snaží rozbúrať túto stáročnú dynamiku a v istom slova zmysle sa vrátiť do poriadku, ktorý vládol pred čínskym utiahnutím sa do seba (k tomu pozri aj môj tri roky starý blog na tému potenciálneho konfliktu Západu s Čínou, dostupný tu) naposledy niekedy v 15. storočí. Snaží sa rozbúrať (minimálne z jej pohľadu) mýtus o tom, že medzi modernizáciou, rozvojom a "pozápadňovaním" je znamienko "=".

Alternatíva ale musí mať nejaký tvar, inak hrozí, že nebude relevantná, kredibilná, atraktívna ani (potenciálne) stabilná (otázky legitimity a spravodlivosti nechajme nateraz bokom, hoci ide o kľúčové prvky každého systému). Alternatívna vízia modernizácie môže byť atraktívna najmä pre rozvojové krajiny. Čína však svoju víziu štylizuje globálne, nie nepodobne tomu, ako to robili Sovieti počas Studenej vojny (hoci Stalin zvolil viac pragmatický a realistický kurz akéhosi "národného" komunizmu a prakticky rezignoval na svetovú revolúciu). Čína sa snaží "predať" svoju víziu lepšieho spoločenského modelu, ktorý zaistí rozvoj, stabilitu a (sociálny) mier iným štátom a národom, ktoré majú svoje špecifiká.

Pred pár dňami, 15. marca 2023, to bolo zjavné aj z prejavu čínskeho prezidenta-cisára na podujatí čínskej Komunistickej strany, ktoré malo byť stretnutím a dialógom "so svetovými politickými stranami" (pozri tu). Spomenul "globálnu civilizačnú iniciatívu", po čínsky 全球文明倡议, a jej štyri hlavné charakteristiky, z ktorej – podľa môjho názoru - najpodstatnejšia je tá, že Čína by mala presadzovať rešpekt k diverzite svetových civilizácií, držať sa princípu rovnocennosti, vzájomného učenia sa od druhých civilizácií, viesť dialóg naprieč nimi a tolerovať sa navzájom (aj s rozdielmi). Civilizácie sú podľa Číny inkluzívne a zároveň nadradené (pravdepodobne nižším spoločensko-politickým celkom). Hlavné body pokračujú výzvou na presadzovanie "spoločných hodnôt celého ľudstva," ktorými majú byť mier, rozvoj, férovosť, spravodlivosť, demokracia (sic), a sloboda (sic) (pozri tu). Tieto sú podľa Xiho spoločnými cieľmi všetkých ľudí všade po svete. Zároveň však táto nová čínska doktrína dopĺňa aj výzvu na uznanie rozdielnych prístupov, chápania a interpretácie týchto hodnôt naprieč civilizáciami. Výzva obsahuje aj odmietnutie zasahovania do vnútorných záležitostí a špecifík, najmä snahou o "export" svojho (jedného z viacerých) modelu chápania a interpretácie hodnôt iným civilizáciám. Taktiež jedným dychom odmieta ideologickú konfrontáciu.

Z tohto jasne vyplýva snaha Pekingu jednak o spomenutú ideologickú či ideovú alternatívnu víziu pre svet, najmä však pre tie (rozvojové) krajiny, ktoré by s Čínou mohli nadviazať či prehĺbiť spojenectvá. De facto ide o víziu striktne multipolárneho sveta, ktorý definujú (nejasné) hranice medzi civilizáciami. Civilizácia je tu zdá sa nosný prvok, na rozdiel od národného štátu či nejakých celkov (súštátí), ako je napríklad EÚ. Vzťahy medzi civilizáciami v tomto svetovom poriadku majú byť nekonfrontačné, resp. nekonfliktné, majú sa riadiť zásadami vzájomného rešpektu, nezasahovania do vnútorných záležitostí a pokojnej výmeny (tovarov, služieb a myšlienok), teda pokojného spolunažívania.

Podrobnejšie analýzy praktických dopadov a vyriešenia reálnych či možných sporov v takomto systéme nás ešte čakajú. V tejto chvíli si ale môžeme vyhodnotiť, že takáto vízia môže znieť pekne, ale v realite skôr reflektuje mocenské záujmy Pekingu vo svojom pohraničí i globálne než reálnu alternatívu, ktorá by priniesla stabilitu a mier, a už vôbec nehovoriac o spravodlivosti, demokracii či slobode (teda, pre poriadok, prinajmenšom z toho Západného pohľadu). Je tiež, napríklad, veľmi ťažké si predstaviť, ako by mali ko-fungovať princíp nezasahovani a zároveň slobodná a pokojná výmena nie len tovarov či ľudí, ale aj myšlienok medzi civilizáciami, ktorých fundamentálne chápanie hodnôt ako sloboda či spravodlivosť sa zjavne veľmi líšia...

Napriek týmto či ďalším rozporom a tiež domnienke, že ide prosto o mocenskú politiku Pekingu s cieľom získať a upevniť si svetové veľmocenské postavenie, dostať do podriadenej pozície iné ne-civilizácie (štáty či národy), a – možno primárne – udržať si doma moc, nedá sa vylúčiť, že by tento koncept a vízia boli vnímané atraktívne zo strany nejedného (rozvojového) štátu, ale napríklad aj zo strany revizionistických, revanšistických, či revolučných síl a štátov, ktoré súčasný poriadok (už z akéhokoľvek dôvodu) pokladajú za nelegitímny. Veľa štátom sa tento koncept môže pozdávať najmä v kontraste s trochu neohrabanou a prvoplánovou víziou niektorých Západných demokracií (na čele so súčasnou administratívou USA), ktorá za základný definičný prvok dnešného medzinárodného poriadku pokladá spor demokracie s autoritárstvom. Nevýhody tohto Západného prístupu sú, že dostáva politiku do istej defenzívy, je pomerne neflexibilný a neraz vytvára v realite stav istého pokrytectva, ktorý sa dá poľahky zneužiť treťou stranou. Akoby odkaz Západu zvyšku sveta mal znieť "kto to nie je s nami, je proti nám," pričom v komplikovanej realite by možno bolo výhodnejšie aplikovať inkluzívnejší a flexibilnejší prístup "kto nie je proti nám, je s nami." Nežiada sa rezignácia na vlastné hodnoty, a už vôbec nie ich obrana u seba doma. Naopak. Západ by však mal uznať základnú realitu, že vplyv – aj ten pozitívny a žiadaný – sa odvíja od vnútornej sily.

Toto znie ako často opakované klišé, no politika niektorých Západných elít ešte stále akoby nereflektovala skúsenosť napríklad s vojnou v Iraku, do ktorého vykonala Západná koalícia štátov inváziu presne pred 20 rokmi (krátko pripomínam tu). A akoby sa v EÚ nereflektovala dostatočne ani skúsenosť s prílišnou závislosťou na tretích krajinách, obzvlášť tých nestabilných a potenciálne nepriateľských (Rusko, Čína), a naďalej jestvovali politiky postavené na dobrej vôli a zbožných prianiach (napr. v oblasti tzv. Zelenej dohody zasahujúcej ekonomickú silu a konkurencieschopnosť EÚ, ale aj v oblasti obranného priemyslu, ktorý trpí na byrokratickú záťaž či fragmentovanosť).

Práve okaté upozorňovanie na zlyhania kolektívneho Západu, či už hovoríme o neokonzervatívnej blízkovýchodnej politike (hoci voči tej sa niektoré Západné štáty dokázali ohradiť) alebo o spomínaných vnútorných rozporoch vedúcich k slabosti, je súčasťou čínskej (aj ruskej) snahy o podkopanie našej pozície a posilnenie ich revizionistickej vízie svetového poriadku. Ak opakujú to, ako Západ po sebe necháva spúšť, vojnu, konflikt, stagnáciu a nerovnosť, či ako príliš svojej energie venuje moralizovaniu v neraz celkom marginálnych otázkach (napr. niektorých vybraných (ne-základných) ľudských práv), ide metaforicky o náboje čínskej či ruskej propagandy často dodané priamo zo Západu – našou nerozvážnou politikou. Sú to však hlavné náboje v novom globálnom politicko-ideologickom ťažení.

VESTFÁLSKY SYSTÉM AJ TICHÁ DE-FESTFALIZÁCIA

Keď si to zhrnieme, čínska vízia svetového poriadku dostáva čoraz konkrétnejšie kontúry – aj v reakcii na rozhodnutie Vladimíra Putina zaútočiť na Ukrajinu a viesť tam otvorenú, brutálnu vojnu, ako aj v reakcii na odpoveď Západu na tento krok.

Je už istú dobu zrejmé, že čínske snahy o istú "nápravu" (nie nevyhnutne povalenie) medzinárodného poriadku sa opierajú o konečnú snahu etablovania sa ako svetovej veľmoci, ktorá má rozhodujúci vplyv vo svojom pohraničí a angažuje sa aj (vo svoj prospech) na ďalších kontinentoch. Európskemu uchu už je to zdá sa niečo cudzie, no v praxi nejde o nič iné, ako o pragmatické, strategické a systematické budovanie si pozície sily.

Je tiež jasné, že nezasahovanie do vnútorných záležitostí je v tejto čínskej vízií kľúčovou podmienkou, prostriedkom aj cieľom. Tento kľúčový element je nástrojom výkonu mocenskej politiky ako aj udržania stability. V tomto sa čínska vízia náramne podobá na vestfálsky systém, v ktorom (národné) štáty získavajú jasné teritoriálno-funkčné ohraničenie a suverenitu, ako aj rovnosť medzi sebou. Po Vestfálskom mieri (1648) na konci Tridsaťročnej vojny kulminuje postupne proces, kedy už cisár Svätej ríše rímskej nemá mať iné formálne a medzinárodno-právne postavenie ako čínsky cisár, anglický kráľ nemá sedieť pri inom stole ako ten uhorský, a dokonca k stolu – ako rovnocenní predstavitelia štátov – postupne zasadajú aj prezidenti a premiéri, nie len králi a cisári, teda pomazané hlavy. Inými slovami: medzištátny systém sa po Vestfálskom mieri de-hierarchizuje. Etablujú sa isté normy a spôsoby, diplomatické procedúry, formálne i neformálne pravidlá, platné pre všetkých rovnako. Formálne už dokonca ani (veľ)vyslanec francúzskeho dvora v Číne nie je podradený čínskemu cisárovi.

Mohli by sme pokračovať vyčerpávajúcou analýzou následného vývoja a premien medzinárodného systému, podstatné však je práve to, že formálne si ostávajú všetci v systéme rovní a rovnocenní, a že tento systém stojí na vymedzených (národných) teritoriálnych jednotkách zvaných štát. Ak by sme to povedali s trochou poézie a nadsázky, všetci nosia obleky zo Savile Row.

V súčasnej čínskej doktríne a vízii je však zjavne inherentne prítomný aj iný prvok – istá hierarchia. Je to zrejmé z toho, aký dôraz kladie Xi na civilizácie (nie nevyhnutne na štáty). Ak si majú byť tie rovné a rovnocenné, učiť sa od seba, rešpektovať sa a vzájomne pokojne spolunažívať (bez zasahovania do vnútorných záležitostí), znamená to v praxi aj jasné sféry vplyvu. Civilizácia sa totiž nerovná štát ani národ. Čínska civilizácia, pravdepodobne, je v takomto ponímaní nadradená napríklad Kazachstanu, Angole alebo Filipínam (pravdaže, ostáva tu mnoho nejasných príkladov, s ktorými ťažko povedať, ako by sa Peking vysporiadal).

Čínska vízia teda má v sebe isté rozpory, a azda ten hlavný – z politologického hľadiska – je, či sa jedná o praktickú snahu navrátiť medzinárodný systém do jeho vestfálskej podoby, alebo ešte pred ňu, keď bol čínsky cisár ochotný jednať možno s tým rímskym, ale určite nie s nejakými podradnejšími (a menšími) jednotkami. Paralelne s dneškom by tak mohlo ísť o snahu multipolarizovať svet tak, že sa v ňom pri veľkom stole rozprávajú čínsky prezident-cisár, americký prezident (aká vestfálska benevolencia...), možno niekto z Európy, pravdepodobne prezident Ruska, premiér z Indie, rôzni zástupcovia Iránu a iných veľkých civilizácií. Zároveň sa však rešpektujú sféry vplyvu v orbitoch týchto veľkých civilizácií, pričom ony medzi sebou jednajú pokojne a pragmaticky, aby predišli veľkej otvorenej vojne. Nie je azda nutné napísať, že takýto systém môže vyhovovať silným, veľkým a cynickým, ale nie menším, slabším, a idealistom v tom zmysle, že si chcú čo najslobodnejšie vyberať vlastný osud.

Opäť s nadsázkou: k tejto čínskej vízií chýbajú už len tradičné odevy čínskeho cisára. Komunizmus, západná ideológia importovaná do Číny, už zjavne prešiel vnútornou transformáciou a stal sa čínskym unikátom.

Keď teda Joseph Borell, inak úplne nevýrazná postava, zaujal minulý rok pre niektorých škandalóznym výrokom o domácej "záhrade" (EÚ) a vonkajšej "džungli", v podstate reflektoval tento medzinárodný posun. Naliaty Pohár čistého v tejto veci teda vyzerá tak, že je vhodné si uvedomiť Západné civilizačné charakteristiky i unikátnosť, a reflektovať ich krehkosť v globálnom poriadku. Súčasný vývoj otvára mnoho otázok, týkajúcich sa potenciálneho budúceho civilizačného konfliktu, spôsobov efektívneho súperenia Západu s inými civilizáciami (ako Čína) pod hranicou otvoreného konfliktu, ako aj otázky pevnosti transatlantického spojenectva a jeho budúcnosti vo svetle rôznych domácich politických prúdov či budúcnosť čínsko-ruských vzťahov. Ako vždy je však podstatné vyvarovať sa pštrosej stratégii: strčiť hlavu do piesku a tváriť sa, že realita sa ma netýka. Ideál je vhodné vodítko a cieľ, ale zlé politické kritérium.

Xi a Putin na nedávnom stretnutí v Moskve, ktorého prakticky celá choreografia sa niesla v imperiálnom štýle. Obaja sú však (stále ešte) v "savile row" oblekoch. V pozadí ruské kniežatá, pripomínajúce dištinkčný civilizačný rozmer. Putin asi nie náhodou vybral za miesto stretnutia kremeľský palác (Грановитая Палата) v ktorom sa konali hlavné bankety a recepcie moskovských/ruských cárov. Ivan Hrozný v ňom napríklad oslavoval víťazstvo nad Kazanským chanátom v roku 1552, Peter Veľký zase svoje víťazstvo nad Švédskom po bitke pri Poltave (Severná vojna) v roku 1709. Možno nie náhodou sa v rovnakom paláci podpísala aj Perejaslavská dohoda po kozáckom zhromaždení, ktorá obsahovala aj klauzulu o pripojení ľavobrežnej Ukrajiny k cárskemu Rusku. Dnes je Putinom táto budova oficiálne používaná znova ako ceremoniálne miesto. (foto: AFP VIA GETTY IMAGES)

Príkladom multipolarizácie a pnutí bola aj nedávna dohoda normalizujúca vzťahy Iránskej islamskej republiky a Saudskej Arábie. Ukazuje sa tu nie len výsledok neokonzervatívnej politiky Západu (resp. jej zlyhania), ale aj – náznakom – centrálna rola Číny a čínskeho prezidenta-cisára. "Noble initiative", "His Excellency"...

Čínskym predstaviteľom na fotografii chýbajú už len čínske tradičné odevy. Zatiaľ využívajú služby "savile row." (foto: LUO XIAOGUANG/ASSOCIATED PRESS)

[1] To sa týka oblastí ako kritické materiály či minerály, energetika, automobilový priemysel, chemický priemysel, atď.